Takže o čo vlastne ide? Už poriadne dlhú dobu si všímam urazené reakcie budúcich literátov na svoje články. A tá urazenosť je chyba vážení!Moje prvé reakcie na moje články som tiež ťažko predýchavala, veď ako je možné že ma kritizujú nechápu?Ale čo sa nestalo? Zrazu som zistila aká je ohromná zábava jemné nuansy na nesúhlas a invektíva. A taktiež som si uvedomila že nemôžem očakávať aby sa každý rozplýval nad mojou namáhavo spísanou tvorbou. Tak som si zriadila zjednodušený koncept:1.neurážam sa aj keď mám neutíchateľné nutkanie2.môj názor nemusí byť zlý ale ani jedine správny3.negatívne príspevky oponentov môžu priniesť pozitívny poznatok4.trolovia sa vyskytujú všade, buď si ich nevšímam alebo ich beriem ako zábavu5.vlastné znalosti nediskvalifikujú znalosti oponentov6.moje pocity nie sú dôležitejšie ako pocity iných?7.všetko už bolo napísané, záleží ako to interpretujem ja8.keď niečo neviem tak o tom nepíšem9.netvrdím že to píšem pre seba a s ľahkosťou to publikujem na celoslovenskom blogu10. najdôležitejšie: neberiem sa príliš vážne
Prudká úvaha o vlastnej dôležitosti
Poviem vám som sebakritická, často aj sebareflexná:) Aj keď s obľubou píšem jednoduché články s minimálnou výpovednou hodnotou tak ma to vytešuje. Sú síce niekedy neuveriteľne naivné, sentimentálne, tvrdé a málokedy kontroverzné. Podotýkam že vo viacerých prípadoch s gramatickými chybami a príšernou štylistikou. Dámy a páni to som ja...